Pre koho sú voľby?

Zdroj: Mgr. art. Pavol Janík, PhD., tajomník Spolku slovenských spisovateľov
Dátum: 26.5.2010

Podľa všeobecných demokratických zásad má každý občan po dovŕšení stanoveného veku volebné právo, teda právo voliť a byť volený. Ako je to však v našej volebnej teórii a tobôž v praxi? Určite v rozpore s ústavne garantovanými právami. Do parlamentu totiž možno kandidovať iba prostredníctvom politických strán, čo z hry vyraďuje celé spektrum stranícky nezaradených, ale o to výraznejších osobností. Navyše - všetky kandidátky v podstate zostavujú lídri politických strán, teda pri počte šiestich parlamentných strán si fakticky plnohodnotne uplatňuje v Slovenskej republike volebné právo šesť osôb, ktoré aj priamo či nepriamo disponujú všetkými hlasmi v Národnej rade SR bez ohľadu na princíp, že každého poslanca ústava zaväzuje hlasovať podľa vlastného vedomia a svedomia a nepodliehať nijakému, ani politickému nátlaku. Pred voľbami vzniká na chvíľu ilúzia, že sa počet osôb, ktoré si plnohodnotne uplatňujú volebné právo, zvyšuje podľa počtu kandidujúcich strán, čiže v tomto roku napríklad je to až 18 straníckych bossov, čo je naozaj závratné číslo. Lenže triezvo uvažujúci a mierne životne skúsený človek dobre vie, že do parlamentu sa z kandidujúcich strán dostane nanajvýš tretina. Teoretická možnosť prekrúžkovaním posunúť kandidáta, ktorého aj tak na kandidátku designoval stranícky šéf, zo 150. miesta na zvoliteľné miesto je určená tiež iba nerozmýšľajúcim voličom. Praktickou ukážkou skutočnej vážnosti voličov, je používanie, respektíve nepoužívanie akademických titulov. Podľa pravidiel slušnosti sa tituly buď uvádzajú všetkým ich nositeľom, alebo nikomu. Na zoznamoch zaregistrovaných kandidátov sa však množstvo neznámych hrdinov hrdí svojimi inžinierskymi a podobnými titulmi, ale na oznámeniach adresovaných voličom sa tituly neuvádzajú, hoci ich majú v občianskych preukazoch, a teda aj v elektronických databázach úradov, ktoré voľby pripravujú. Komicky vyznieva aj uvádzanie profesie jednotlivých kandidátov. Aby sa zahmlilo ich skutočné pracovné zaradenie, prípadne fakt, že ide o viacero kolegov z jedného pracoviska, tak sa napríklad dočítame, že manažér z STV je právnik, že jeden zamestnanec Literárnovedného ústavu SAV s pedagogickou praxou je vedecký pracovník SAV, kým jeho kolega z Literárnovedného ústavu SAV je pre zmenu vedecký pracovník a vysokoškolský pedagóg. Ach, aká to zrazu profesionálna pestrosť rozmanitých odborníkov, vedcov a univerzitných učiteľov, o ktorých len málokto vie, že v skutočnosti ide o úzky okruh ľudí, ktorí si vybudovali kariéru v kultúre a osobitne v literatúre a priebežne si pôvodné zamestnanecké pozície udržiavajú v zálohe ako útočisko a zároveň ako nástroj na nepatričnú politizáciu a politické skresľovanie literatúry, v ktorej sú najväčšími autorskými zjavmi ich manželky a zopár politicky spriaznených kamarátov. Za daných okolností ešte niekoho prekvapí, že rozhľadení ľudia v čoraz väčšom meradle nechodia voliť?
Zdroj http://voltaire.netkosice.sk/index2.html